Encaustic Art

 

Encaustic painting involves mixing heated beeswax, various white waxes and damar or other natural resins that are applied to a surface. Encaustic belongs to the most permanent painting means providing only permanent pigments are used and paintings are not exposed to high temperatures that could melt the stiff wax surface.
The history of encaustic painting goes back to Ancient Greece, at least to the 5th century B.C., although, none of the paintings from this period was retained.
Encaustic painting was developed due to the existence of Ancient Greek shipyards. Greek shipbuilders used wax and resin coating to protect their warships against weathering. Soon, coloured pigments were added to wax and due to this a new technique - encaustic was developed since the first paintings arose on the surface of the waxed hulls.
There is also a reference to this technique in Homer´s works – according to him, the battle ships that were used for fighting in Troy were painted with wax.
Most of our knowledge about these early creations comes from the Roman historian Pliny. He seemed to lack direct knowledge about methods used in this technique; however, he considered encaustic to be used while painting mythological portraits and scenes on panels, colouring marble and terracotta as well as while working with ivory.
Most of the preserved examples of early encaustic painting are Roman-Egyptian boards known as Fayum portraits that were discovered in Havari. These little mummy portraits were painted on wooden boards.
Encaustic paintings were notably used until the Middle Ages. Later, this technique was used only rarely and its new resurgence occurred in Germany in the second half of the 19th century while German prosperity continued until the beginning of the 20th century.
Advantages of encaustic technique involve material resistance against normal atmospheric changes and its disability to stretch in heat as well as to colt in cold. The surface of encaustic paintings only needs to be protected against abrasion.

viac...

Dejiny enkaustiky siahajú najmenej do starovekého Grécka, minimálne do 5.storočia pred naším letopočtom, hoci sa z tejto doby žiadne maľby nezachovali.
Enkaustický obraz bol vyvinutý vďaka starovekým gréckym lodeniciam. Gréci nanášali povlaky vosku a živíc proti poveternostným vplyvom na vojnové lode. Čoskoro pridali pigment (farbu) do vosku a práve toto viedlo k rozvoju novej techniky a vzniku enkaustiky, pretože prvé obrazy vznikli vraj práve na povrchu voskového trupu lodí. Tak sa zrodila nová technika – enkaustika. 
Zmienku o tejto technike nájdeme dokonca v Homérovi. Podľa neho boli bojové lode, ktoré bojovali v Tróji maľované práve voskom.
Väčšina našich vedomostí o tejto ranej tvorbe pochádza od rímskeho historika Plínia. Plínius mal veľmi málo priamych znalostí o metódach tejto techniky, no podľa neho bola enkaustika používaná pri maľbe portrétov, pri maľbe scén z mytológie na paneloch, pri farbení mramoru a terakote a pri prácach na slonovinových kostiach. 
Väčšina zachovaných príkladov ranej enkaustickej maľby sú rímsko-egyptské dosky známe ako Fajjúmské portréty, objavené v Havari. Tieto malé múmiové portréty sú namaľované na drevených doskách. 
Enkaustické maľby sa používali až do stredoveku. Potom sa používala len veľmi zriedkavo táto technika a jej nový rozkvet nastal v Nemecku v druhej polovici 19. storočia. Nemecký rozkvet pokračoval až do začiatku 20.stor. 
Výhody enkaustiky spočívajú v tom, že materiály nepodliehajú normálnym atmosférickým zmenám a nerozťahuje sa teplom ani sa nezráža v chlade. Povrch enkaustickej maľby je treba chrániť akurát pred odieraním.
Enkaustická maľba spočíva v zmiešaní včelieho vosku, rôznych bielych voskov a damary alebo iných prírodných živíc a v nanesení za horúca na povrch podložky. Enkaustika patrí k najstálejším zo všetkých maliarskych prostriedkov, pokiaľ použijeme stále pigmenty a obrazy nevystavíme vysokým teplotám, ktoré by mohli roztaviť tvrdý voskový povrch. 

viac...
 

Fayum portraits