Len tak... lebo môžem...

 Niekedy stačí prestať pozerať na zatvorené dvere, 

lebo tak neuvidíme tie ďalšie, ktoré sa práve otvárajú...

niekedy... keď je nám ťažko... môžeme ako deti...

tajne vyliezťna strechu a pozrieť sa na všetko odtiaľ...

možno preto...

že máme práve chuť skyť sa pred celým svetom

a byť len tak sám so sebou...

alebo si môžeme predstaviť, že sme vták a lietame...

a pozeráme sa na zem zhora...

všetko sa mení na malé bodky...

veľké stromy, cesty, kvety...

a vtedy nech je nám akokoľvek ťažko,

uvidíme svoju malosť a zároveň silu krásy...

krásnej nádhery...

a po silnom nádychu...

môžeme opäť kráčať... 

a ak sme ešte nevošli do otvorených dverí...

tak konečne vykročiť...

v detskej zvedavosti, čo nás tam čaká...

Istota?

Čo to je? 

Snáď dôvera... dôvera v život...

život sa nemýli...

život je tu ten najsilnejší...

krásny dar... ktorý za to stojí...

za jeho bolesť aj radosť...

za smiech aj slzy...

za lásku k životu samotnému...

Len tak...

Len tak fúknuť do odkvitnutej púpavy a tešiť sa...

Len tak si odtrhnúť lesnú jahodu a cítiť jej prekrásnu chuť...

Len tak si privoňať rozkvitnutej ruži a obdivovať jej krásu...

Len tak sa otočiť smerom k slnku a zohrievať si tvár...

Len tak nechať teplý vánok pohladkať svoju tvár...

Len tak sa dotknúť obrovského stromu, ktorý by vedel rozprávať...

Len tak sa usmiať... Lebo môžem...

Len tak sa prechádzať... Lebo smiem...

Len tak maľovať... Lebo to milujem...

len tak ako malé dieťa urobiť machuľu a obdivovať jej tvar...

len tak sa pozerať cez farebné sklíčka a meniť si farbu sveta na akú chcem...

len tak si chytiť gombík pre šťastie, keď stretnem kominára...

len tak vyšívať zlatou niťou ornament... len tak... pre radosť...

len tak... pretože mám chuť opäť žiť...

len tak obdivovať krásu motýľa na lúke...

len tak v tichu sledovať stovky svetlušiek v tme...

len tak sa tešiť...

lebo žijem...

len tak sledovať prúd rieky...

len tak obdivovať oblohu... len tak...

lebo v obyčajnosti je to najkrajšie...

len tak si uvariť bylinkový čaj, lebo mám naňho práve chuť...

lebo môžem...

lebo žijem...

len tak...

A ak to vieme robiť na mieste, kde máme aj srdce...

to je šťastie... a mnoho iného...

Šťastie a miesto na zemi... Čo viac tu chceme žiť ?

Šťastie ? ... tie najmenšie drobnosti...

ktoré vôbec nie sú samozrejmosťou...

sú darom... tým najväčším...

Bez viny a krivdy môžem vzlietnuť...

bez pocitu viny, sa môžem konečne nadýchnuť čistého vzduchu...

bez pocitu krivdy, môžem vykročiť vpred a prestať sa otáčať tam, 

kde nič nezmením...

Život sám vie, kam nás vedie

Tak sa odovzdávam prúdu života ako kvapka vody v rieke...

Len tak môžem spoznať všetky prekvapenia,

ktoré mám nachystané na ceste...

Len tak sa môžem v detskej zvedavosti tešiť z motýľov, 

z dúhy, zo slnka, z oblakov...

bez kalkulu, bez očakávaní,

bez zbytočného písania scenára na svoj život.

Bez plánov....

len tak sa odovzdať prúdu života a dôverovať...

lebo mám chuť opäť tvoriť aj keď poznám pachuť rozbitého...

lebo mám chuť opäť dýchať, aj keď poznám život bez vzduchu...

lebo mám chuť opäť kráčať, aj keď poznám príchuť mrzáka na posteli...

lebo mám chuť opäť sa smiať, aj keď poznám hĺbku plaču...

lebo mám chuť opäť milovať, aj keď poznám bolesť straty...

lebo mám chuť opäť žiť, aj keď poznám pocit smrti...

lebo život za to stojí...

a možno čím viac hĺbky v bolesti poznáme...

potom poznáme skutočnú hodnotu východov a západov slnka...

hodnotu každého nádychu a výdychu...

hodnotu zdravia...

hodnotu úsmevu...

hodnotu lásky k životu...


Máj 2016

Zuzana Medzay